Moja strastiplná cesta začala v našom hlavnom meste o 9,15 z autobusovej stanice (iba s jednou "cik-pauzou" niekde u Deviatich krížov) a úplne počas celej som trpela nie morskou ale autobusovou chorobou. Do mesta hlavného diania sme s autobusom doplachtili okolo 14,00.

Rozbúrený žalúdok odmietol prijať akúkoľvek potravu (čo bolo už samo o sebe dosť podozrivé, pretože ináč žeriem všetko, na čo prídem), tak som radšej poslúchla hlas môjho tela a dala si na posilnenie iba kávu, aby som na akcii, na ktorú som bola hrozne zvedavá a tešila sa na ňu, nezaspala.

Kostěj došiel takmer načas...:o). Asi pripravoval oslavu na moju počesť a dal si na tom záležať ... ;o). Mahu hu som pristihla na posteli v obývačke pri záslužnej a dôležitej činnosti (aspoň z môjho pohľadu - neviem, aký majú názor na to chlapi:o)). Ledva som stihla šmariť veci na zem a nadeliť im dary, ktoré som doviezla, už nás Kostěj naháňal na električku a šupom na metro.

Fuj - tie schody do metra ma skoro dostali - to bol pohľad ako do priepasti a oni to ešte brali po viacerých schodoch naraz dole, skackajúc ako kozliatka... "jsem mněla na mále"... hlavne môj žalúdok. Potom sa Mahu nalomil opätok a o zábavu bolo postarané... teda asi nie o jej... ale aspoň sa lietanie zmenilo na chodenie (nie, že by som nemala dostatočne dlhé nohy...mám ich až po zem). Dakam sme išli. Neviem kam, len viem, že sme mali skončiť niekde v nejakom "akvárku" a tak som len dúfala v to, že ma majú dostatočne radi a neťahajú len tak po pólke Prahy, aby mi potom utiekli a nechali ma v cudzom meste :o).

A už sme tu. Očami sa snažím zachytiť celú miestnosť, aby ma niekde zo zálohy nenapadla nejaká rybička... Podávame si ruky a navzájom sa predstavujeme - najprv s náčelníkom, ktorý tento, už tretí Prablog, perfektne on-line komentoval a potom s ostatnými... dosť tu je ruch, takže veľa "nickov" mi na prvý krát ušlo.

Keďže som tvor trochu plachý a veľa nových ľudí pokope ma uvádza trochu do pomykova, tak som zaliezla k svojim starým známym a len postupne prehodila slovo-dve-tri a potom tisíc s najbližším okolím. To sa postupne vykryštalizovalo na Mahulenu, Kostěja, Miruna, White Doga, Černovlásku, Jířáka, DarkMastera, no ale hlavne Saenika, pretože sme si mali čo povedať.

Nebudem tu popisovať celý večer,... kto na ňom bol, vie čo tam bolo a kto nie, ten by si to aj tak nevedel dosť dobre predstaviť - toľko fantázie má iba málo ľudí ....:o). Nebudem popisovať ani cestu domov, aj keď bola ešte lepšia ako tá prvá - lebo nás bolo 5 a taxikár bol hňup, a preto sme väčšiu časť cesty museli peškom.

Jediné čo poviem za seba je to, že aj keď je k vám cestovanie naprd a ničí moje nezničiteľné telo, tak mi všetko toto stálo tisíckrát za to a keď mi znova šibne, čo sa asi stane, tak na ten ďalší avizovaný Prablog, na nešťastie vás ostatných, asi zavítam... Ďakujem za seba, ďakujem všetkým...mám vôbec zač? ....;o).